Work Life Balance

Kapitola 1

Doba je zlá, nikto nevie, ako to bude ďalej, každý žije v neistote. Peňazí bolo málo a teraz je ich ešte menej. Ako to má človek všetko zvládnuť? Dennodenne sa pozeráme na správy a vidíme tam veci, ktoré by sme radšej ani nevideli, ale zdá sa, že pred tým niet úniku. Niekedy máme pocit, že svet okolo nás sa zbláznil, má nejakú horúčku, alebo ešte nejakú horšiu, ťažko liečiteľnú chorobu. A my vôbec netušíme, či sa z toho pozviecha, alebo ako dlho to bude trvať. Všeobecná nálada okolo nás sa miestami pohybuje na bode mrazu. 

Čo s tým urobiť? A dá sa s tým vôbec niečo urobiť? Ako prežiť ťažké časy? Ako sa nezložiť pod náporom dennodenných negatívnych správ, ktoré už nie sú niekde za oceánom, ale tu, hneď vo vedľajšom dome, ulici a meste. Už to nie je niečo, pred čím by sa dalo niekam utiecť, niečo pred čím by sa dalo schovať, niečo, čo by sa niekde v tichu dalo prečkať. Nikto nám nedá oddychový čas. Nikto kvôli nám nezastaví svet, nikto nebude taký milý, aby nás poslal na oddychovú lavičku. Práve naopak, všetko sa deje v plnom tempe, bez  zastavenia, alebo čo i len spomalenia. Všetko sa zrýchľuje na mieru, ktorá už dávno presiahla naše limity. A koniec je  v nedohľadne. Možno takto dajako to vyzerá v súčasnej dobe v mysliach mnohých ľudí. 

      Človek ako biologický mechanizmus je vo svojej podstate postavený tak, aby sa vedel prispôsobovať zmenám, ktoré sa okolo neho dejú. Nie je v jeho prirodzenosti, tak ako nie je v prirodzenosti celého sveta, zotrvať v nejakom status quo. Ktoré by síce mohlo byť pre mnohých z nás pohodlné, ale takto to nefunguje. Viem, že nasledujúce slová budú znieť ako hrozné  klišé, ale je to tak: zmena je život. Zmena je mnohými vnímaná ako niečo negatívne, niečo, čomu sa je potrebné vyhnúť a dbať na to, aby k zmenám nedochádzalo pričasto. S tým je možno viac menej súhlasiť. Pravda bude niekde uprostred – ani veľa zmeny  a stresu nie je dobré, rovnako ako dlhodobá stagnácia neprospieva rastu a prípadnému ďalšiemu rozvoju.  Nájdenie optimálnej rovnováhy, medzi aktivitou a pasivitou, medzi ziskom a stratou či medzi vonkajším a vnútorným, to všetko sú označenia pre harmóniu, balans, rovnováhu. Toto hľadanie sa podobá ceste.

A cesta to veru nie je ľahká. Ale nie sme našťastie jediní, ktorí po nej kráčame. Boli tu mnohí pred nami, ktorí po ceste hľadania harmónie kráčali v dávnych dobách, odchádzali do hôr a pustatín, aby tam uvažovali nad tým, ako dosiahnuť harmóniu v živote aj v práci. Dumali nad tým, ako zladiť neskrotné ľudské túžby po vonkajších veciach s poznaním, že skutočné ľudské šťastie sa dá nájsť nie niekde vonku, ale práve vo vnútri, v ľudskej mysli. Ale my dnes už nemôžeme odísť niekam do lesa, nemôžeme sa schovať niekde v kláštore. Potrebujeme fungovať tu, v tomto svete, v meste a v kanceláriách, ktoré sa stali našimi novodobými útočiskami, a v ktorých však často krát veru žiadne útočisko nenachádzame.